Martin Ďuriš

Martin Ďuriš

Môj najobľúbenejší inter – netový kanál je osobné stretnutie.

Inšpirujúci učiteľ pohybu na ceste sebapoznávania.

Q: Venuješ sa pohybu v jeho nekonečných možnostiach, začnime však jogou, ako si sa k nej dostal a čo bol ten prvý podnet?

A: Prvý podnet šiel od Red Hot Chilli Pepers približne 15 rokov dozadu. Aj keď som už dlhšie počul o joge a meditácii, od nich prišiel najsilnejší impulz. Predtým som mal dojem, že je to len pre tetušky v našej lokálnej dedinskej telocvični. Moc som nevedel čo to vlastne tá joga je. Čítal som knihu od Anthonyho Kiedisa, speváka RHCP, a zaujal ma ich príbeh. Celkom som sa v tom našiel a dotklo sa ma to niekde hlboko v jadre. Neskôr som videl zaujímavé rozhovory s celou kapelou, kde hovorili o živote, o meditácii pred koncertami a v ich bežnom živote. O vzájomnom hlbšom spojení, vzájomnej podpore a základnej potrebe seba starostlivosti a zodpovednosti za to, ako sa cítia. A to ma nejak naštartovalo. Žil som vtedy už pár rokov v Manchestri a cítil som, že telo a vedomie kričia po zmene.

V živote som nabral dosť sebadeštrukčný kurz a vtedy som ešte vôbec nechápal celý ten mechanizmus. V živote som zažil veľa krásnych vecí, ale aj veľa brutality a násilia. Ako veľa z nás. Pre mňa to asi bolo však, ako sa hovorí – príliš veľa, príliš skoro. A tak prišli symptómy. Keď sa môj otec upil k smrti, cítil som, aj keď je to hrozné takto povedať, že sa niekde môžem konečne uvoľniť. Nemusel som už “strážiť” a mohol som ísť do sveta. Možno od všetkého konečne utiecť. Tam kde sa lepšie dýcha, kde sú krajšie farby. Vo svete ma však čakalo vlastné liečenie, pozretie sa na vlastné tiene, ale aj skontaktovanie sa so svojou silou a spojenie sa so stratenými časťami duše. Kniha od RHCP sa vo mne dotkla tej časti, ktorá si povedala “už to chcem inak.” 

Hudba ma sprevádzala od mala. Však len málo som jej rozumel. Keď som žil v UK a naučil sa dobre po anglicky tak som začal viac rozumieť textom, myšlienkam autorov, hodnotám za ktorými stáli. Pre mňa bola vždy hudba, texty a poézia úžasným spôsobom vyjadrenia. Videl som meditačnú a jogovú prax aj u Beastie Boys, Bjork, či iných. Pre mňa prvý impulz veľa vychádzal z hudby a myšlienok, ktoré niektorí interpreti zdieľali. Beastie Boys a Dalajláma na jednom obrázku? Kamoši, ktorí spolu robia akcie? Čo to je? Zaujímalo ma viac a viac to, čo sa vlastne deje vo svete. Na planéte. Čo sa deje s planétou, a čo sa deje s nami ľuďmi. Už od skorého detstva som sa zamyšľal nad tým kde to vlastne som, čo tu robím,… 

V období keď sa vo mne najviac hýbali veci, sa ma dotkol článok v National Geographic o rybolove. O spôsobe ako lovíme cez GPS technológie, doslova vysávame oceány a nedávame rybám šancu. Videl som čoraz viac celý ten Matrix za tým. Videl som vo svete veľa sebadeštrukcie, a videl som ju aj v sebe. A tak som cítil, že je čas s tým niečo robiť. Poznáš to, ak chceš zmeniť svet, musíš začať od seba. Tak som sa začal venovať viac svojmu dychu a vnímaniu toho, čo naozaj cítim.

Hudba vo mne evokovala chuť postaviť sa v živote za niečo hodnotné a mať silu niečo aj naozaj zmeniť. A tento postoj som našiel v hudbe, ale aj v meditácii. Rage Against the Machine ma provokoval k postavení sa za určité témy v živote a hovoriť o dôležitých veciach. Nebyť ticho. Cítil som, že ma niečo niekam volá. A tak som to celé nejak nasledoval a vykročil do neznáma. Bol to veľmi intenzívny rok s veľa signálmi. Určitým veľmi silným vnútorným volaním, ktoré som pochopil až neskôr.

Ako som sa začal zaujímať viac a začal si o všetkom viac čítať, tak jeden z najsilnejších katalyzátorov bola pre mňa kniha Tao Fyziky od Fritjof Capra. V podstate ma nikdy nezaujímala len čisto joga z Indie. Tá bola pre mňa veľmi skvelým manuálom a mapou. Nie však identitou. Vždy ma zaujímal odkaz našich predkov z celého sveta. Veľmi ma zaujal taoizmus, zen, šamanizmus, tibetský budhizmus, toltécka múdrosť, a iné. Joga pre mňa nikdy nebola len o cvičení pozícií. Skôr o prepojení vecí, spoznávaní skrytých súvislosti, komplexnosti a určitom záujme o život samotný a jeho všetky farby. 

Všimol som si, že joga a vnútorné bojové umenia mali jedno veľmi spoločné. Hlbšie prepojenie dychu s telom, rozvíjanie toho, čo niekto nazýva “intimita dychu”. Veľmi ma zaujalo toto detailné  a intímne vnímanie pohybu, dychu, cítenie tela a vedomia v ňom. Zaujala ma v týchto systémoch sebaspoznania ich hravosť, zvedavosť, elegancia a umenie, ale aj sila a odvaha pozrieť sa na veci také, aké naozaj sú. 

Keď som mal asi 14 rokov, tak som v telke počul to, čo hovoril Sidhártha Gautama. Bolo to niečo ako…”Neverte mi ani jedno slovo, ktoré hovorím, ani jedno, ktoré píšem. Preskúmajte to samy na sebe, a potom ak vám to dáva zmysel, zoberte si to za svoje.” Pre chalana, ktorý vyrastal na dedine vedľa kostola, to bol úplný opak niečoho čo som videl v mojom okolí. Mne sa to až tak nedialo. My sme boli so susedom Paľom tie dve deti v triede, ktoré chodili na etiku s tými ďalšími deckami so všetkých iných ročníkov. Mali sme tie hodiny dosť radi. Ale videl veľa u kamošov to, že ich rodičia nútili chodiť do kostola – lebo stará mama alebo iný dôvod. Bez toho aby tomu sami naozaj rozumeli, hlbšie to skúmali, alebo to žili. To bol môj prvý kontakt s duchovnom, ktorý ma moc nebral. Neskôr v živote ma veľmi zaujal tento princíp “neverenia” a potreby vlastnej skúsenosti. Trvalo však ale ešte veľa rokov, kým som sa začal venovať týmto princípom viac a začal som hľadať svoju vlastnú osobnú skúsenosť.

Q: Ktorý štýl, smer, školu si nasledoval, nasleduješ a tvorí tvoju dennú prax?

A: Neviem či môžem povedať, že niečo nasledujem. Asi by som vynechal slovo nasledovať. Osobne sa veľa učím vhodné vedomosti, ktoré sú základom každej vhodnej praxe. Ak by som mal vybrať, ktorá škola bola a je pre mňa najväčšou inšpiráciou v rámci jogy, tak je to Svatha Yoga Organization rodiny Mohanovcov. A.G.Mohan sa 18 rokov učil u Krishnamacharyu, tým starým, najosvedčenejším spôsobom – jeden na jedného. Absolvoval som s nimi výcvik Svastha Yoga Therapy, ktorý nám mnohým dal veľmi iný pohľad na to, čo je vlastne joga. Oni vôbec neučia niečo slepo nasledovať, oni učia hlavne umenie jasne myslieť. A mne sa tento prístup veľmi páči. Dodnes veľa praktikujem jednu jednoduchú vetu, ktorú nám ponúkol Dr.Ganesh Mohan: “Be Clear, Get Real” – “Maj jasno v tom prečo robíš to, čo robíš, a daj to do reality – kontextu tvojho života.  Precíť to, čo robíš, vo svojom tele a pozri sa na to, čo sa deje v tvojej mysli. A všimni si, či ti to celé dáva naozaj zmysel. A ak áno, ostávaj naďalej v hlbšom kontakte so svojim telom a mysľou. A neprestávaj sa učiť niečo viac o tom, čo robíš. Takto sa to celé postupne stáva tvojou osobnou praxou, ktorú integruješ do svojej bežnej reality, do kontextu tvojho vlastného života”. 

Joga, aspoň pre mňa, bola vždy o tom, čo teraz nazývame slovom empowering. Posilovanie osobných zdrojov sily a integrity. A ak nájdeme toto naše hlboké jadro, všetky názvy, metódy a štýly prestanú byť až tak dôležité. Avšak chápem, že potrebujeme mať na začiatku aj určitú jednoduchšiu prax. Zrozumiteľnú a jednoduchú techniku, manuál ako sa k tomu celému dostať. Nejak sa prakticky dorozumieť. 

Je dobré sa naučiť rozlišovať medzi technikou a princípom. Na to je dobré, aby si každý našiel svojho vhodného učiteľa, alebo učiteľov, ktorí vedia odpovedať aj na zložité otázky. A keď niečo nevedia, neboja sa to priznať.

Ja osobne veľa rezonujem s prístupom, ktorý nás učil Dr.Ganesh Mohan a dodnes to praktikujem. Čo sa týka pohybovej a dychovej praxe, tak nepoužívam moc podložky, a ani to moc nevyzerá ako joga, ktorú možno bežne poznáme. Ja sa to ani nesnažím nejak nazývať. Ale ľudia sa pýtajú, čo vlastne robím, však vieš. Svastha Yoga Therapy sa vôbec nebránia múdrosti západu. Vidia hodnotu v tom, na čo prišli a vybudovali ľudia na západe. Či v oblasti medicíny, psychológie, pohybu, či iných terapeutických smerov. Proste, ak ti to dáva zmysel a funguje to, použi to pre seba.

V rámci tela a pohybu ma veľmi inšpiruje práca Toma Myersa (Anatomy Trains). V neposlednom rade je to Stanislav Grof (Transpersonálna psychológia), Emilie Conrad (Continuum Movement), Stanley Keleman (Formative Psychology) a ďalší. 

Vekom a vlastnou evolúciou sa moja prax mení. Ja osobne vidím obrovské benefity v interaktívnej praxi. Princípy, ktoré poznáme vo formách bojových umení, ktoré rozvíjajú v človeku mier a láskavosť. Prípadne v rôznych tanečných, či terapeutických dotykových štýloch, a ich kombinácii. Takúto vedomú interaktívnu prax napríklad v mnohých štýloch jogy vôbec nemáme. Skúmanie vzájomných vzťahov cez pohyb a výzvy nie je úplne doménou jogy. Avšak v interakcii, vzájomnom skúmaní, práve tam je najviac potenciálu k sebaspoznaniu a liečeniu na mnohých úrovniach. 

Bez partnera, s ktorým môžem zažívať rôznorodé výzvy, ktoré ma nútia ostávať v prítomnom okamžiku, si len môžem myslieť, aký som v kľude a viem dýchať. Skutočný pokoj a dych sa vždy testuje v interakcii s niečím, alebo niekým. Tieto interakcie, ktoré používame napríklad v Play-Fight/Formless Arts sú založené na veľkej precíznosti, senzitivite a schopnosti vnímať to, čo je práve teraz. A to je pre mňa základ, o ktorom hovoria aj jogové sútry: “Teraz – to je učenie jogy.” 

Vedomá, hlboko stelesnená interakcia mi veľmi pomáha kultivovať zmysel pre prítomný okamih. A zároveň mi ponúka výzvy a testuje vo mne to, ako dlho sa viem udržať v momente teraz. Ukazuje mi presne to, čo mi bráni byť naozaj tu a teraz. A to je skvelé! Práca s fyzickou a energetickou interakciou mi neustále ukazuje moje slepé, hluché, rigidné, či prázdne miesta. A zároveň pomáha rozvíjať tie silné miesta v mojom vnútri. Nie je to tá najjednoduchšia a najpohodlnejšia prax, ale je veľmi pravdivá a hlboko liečivá. A zároveň, čo je úplne skvelé, je veľmi použiteľná do bežného života.

Máme dva druhy praxe, individuálnu a interaktívnu. Absolútnym základom mojej individuálnej praxe je embodiment a tréning všímavosti – stelesňovanie sa a práca s percepciou. Venujem sa praxi s telom a vedomím v jeho rôznych formách. Od masáže, prebúdzania tela, behu, chôdze, plávania, floorworku, workoutu, lezenia, yin yogy, meditácie, kranio-sakrálneho čchi-kungu. Pre mňa nie je dôležité čo robím. Ale to najdôležitejšie je to, ako robím veci. Učím sa hlavne veľmi základné princípy, ktoré vieme nájsť v prírode, a vlastne vo všetkom.

Silno verím, že ak pochopíme princíp, pochopíme mnohé techniky a budeme sa vedieť vyznať v tom, ktoré sú pre nás vhodné. Techniky sú veľmi dôležité, o tom niet pochýb. Ale je dôležité sa  v nich nezaseknúť. Nemodliť sa k nim. Treba vedieť kedy ich už pustiť. Na techniky sa môžeme pozrieť, ako na listy stromu. A na princíp ako na kmeň stromu. Verím, že ak pochopíme kmeň, tak pochopíme aj všetky listy. To je pre mňa tao, alebo joga. Vidieť súvislosti vecí. Ak pochopíme princíp a význam, ktorý stojí za technikami, tak samotné techniky potom robíme tak trochu inak. Do techník takto prichádza omnoho väčšia plnosť a vedomie.

A to je to, čo sa aj snažím posúvať ďalej. Princípy a logiku, ktoré ležia za technikami. Ja osobne pracujem hlavne s ľuďmi, ktorí sú už naozaj pripravení a schopní počuť. Na toto musíme mať v sebe aj určitú dávku zvedavosti a trpezlivosti. Bez toho to nejde.

Veľkú časť mojej osobnej praxe tvorí integrálna holotropná prax – Awareness Positioning System. Je to stelesnený tréning všímavosti a vnímavosti. Nasledovanie vnútorného procesu. Vrátane snov, vízii, synchronicít, fyzických pocitov a určitého vnútorného vedenia. Nasledujem to, čo som schopný si všímať a vnímať. A to všetko dávam do interakcie s bežným svetom. Veľa sa zaoberám esenciou vody v jej mnohých podobách. Prax Tekutého tela je to, čo robím najviac. Súčasťou toho celého je napríklad aj prax Play-Fight/Formless Arts, biodynamická kranio-sakrálna terapia, Continuum Movement a vipassana meditácia. Praktikujem však svoju vlastnú osobnú prax, ktorá ma sprevádza na mojej ceste a na tú nemám žiaden konkrétny názov ani meno.

Q: Jogová terapia zaznamenala v posledný rokoch akýsi boom, pripisuješ to dobe a nevyhnutnosti kompenzácia spôsobe života ktorý mnohí žijú?

A: Verím, že ľudia čoraz viac prirodzene cítia, že je treba niečo robiť. Výzvy našej doby sú naozaj intenzívne. Veľa ľudí sa napríklad rozbehalo. Posledné roky sa stal beh naozaj veľký a aj to o niečom hovorí. O určitej potrebe v spoločnosti. Avšak neviem, ako je to vlastne s jogou. To je zložitá, citlivá a veľmi komplexná téma. Myslím, že marketingový hladný duch vplýva na nás všetkých a tento duch požiera aj meditáciu, bojové umenia, šamanizmus a iné. Boj o jogového zákazníka niečo spôsobuje, a veľa krát uberá na hodnotách, za ktorými joga vždy stála. Nehovorím robiť veci zadarmo – to veľa krát vôbec nefunguje. Výmena energie musí byť. Avšak je dôležité si všimnúť naše motivácie za tým, čo robíme a čo predávame. A neustále naše motivácie skúmať. Mať jasno v tom, PREČO robím to, čo robím. Za akými hodnotami stojím a čo chcem ľuďom vlastne predať. Veľa ľudí učí jogu bez toho aby samy poctivo študovali a mali dostatok osobných skúseností. A to je tiež v poriadku, lebo učením sa naučíme najviac. Ale proste treba sa vo veciach spomaliť a učiť sa. Posledné roky je tu veľký certifikačný boom, ale to nehovorí ešte nič o kvalite týchto certifikačných programov.

Veľa ľudí si zamieňa strečing a cvičenie rôznych pohybových zostáv s jogou. Je skvelé, že sa ľudia hýbu, dýchajú a naťahujú fascie. Potom si chvíľku poležia a zavrú oči. To proste funguje. Tak isto ako dobrá masáž. To je proste mechanika, ktorá funguje. Ale treba dať pozor na to, aby sme samy seba v tom celom nešálili. Naša myseľ, má tendenciu vyberať z celku iba časť. Netreba si zamieňať relaxáciu s meditáciou, a strečingový pohyb s hlbšou integrálnou praxou, ktoru joga vždy bola.

Teraz je napríklad obrovský boom s mindfulness appkami. Je to multimilionový biznis. Čo je skvelé, že to takto ide a ja tomu celému moc fandím. Ale má to jeden háčik. Moc spoločností nedá na obal upozornenie, kam nás takéto skľudnenie môže zaviesť. Čo sa všetko môže vyplaviť z podvedomia, ak naozaj ukľudníme hladinu jazera. To vidíme v samotnej komunite vipassana meditácie. Sme práve teraz na planéte v úžasnej evolúcii vecí, ale musíme sa začať viac rozprávať aj o integrácii a bezpečnosti. A tá prichádza so skúsenosťami a emočnou inteligenciou lektorov.  Proste, ešte sa máme ako spoločnosť čo učiť.

Jeden z učiteľov meditácie, ktorého si veľmi vážim, nám raz spomínal svoj príbeh, ako prišiel k svojmu novému učiteľovi do Tibetu a hovorí mu o jeho 15-tich rokoch svojej meditácie. Tibetský láma si ho pozorne vypočul a hovorí: “Hmm, zaujímavé…”  A po chvíli mlčania s úsmevom povie: “Tak, 15 rokov si relaxoval a teraz poďme meditovať.” Aj takéto prebudenia na nás mnohých čakajú. Treba byť na ne len pripravený a byť ochotný vydýchnuť, uvoľniť sa v tom celom a ísť ďalej. Ostať otvorený k učeniu sa. Byť otvorený k tomu, byť neustály začiatočník. V tejto rýchlej dobe sme všetci nejako rýchlo so všetkým hotový a len málo ľudí má potrebnú trpezlivosť na jogovú terapiu.

Joga je veľa o transformácii, zhadzovaní masiek a prevzatí zodpovednosti. Joga nie je ľahká cesta. Tak to proste je. Ako hovorí jeden tibetský majster meditácie Chögyam Trungpa: “Ak nemusíš, tak ani nezačínaj. A ak si už začal, tak to radšej dokonči.”  S jogovou terapiou a meditáciou nevidím až taký veľký boom, ako s otváraním rôznych jogových štúdií. Prevzatie zodpovednosti nie je najpopulárnejší tovar na svete, že? Privedenie jogovej terapie do nášho systému uzemneným a naozaj funkčným spôsobom si vyžaduje veľa práce. Skôr je to postupný a pracovný rast. A na tomto postupnom procese pracujú mnohí ľudia po celej planéte už veľa rokov. V Holandsku, Nemecku, USA, Austrálii, atď. na tom kolegovia s Yoga Therapy Network naozaj makajú a ide to. Pomaly, postupne. Ale jogová terapia tam už začína byť hradená poisťovňami. Čo je naozaj, naozaj skvelé. Predsa len, veci sú tam už dlhšie a aj informácie tam prúdia proste inak ako u nás. Psychiatri, lekári, chirurgovia, sestry a jogový terapeuti sedia za jedným stolom a radia sa aký bude ďalší postup pre pacienta. Toto sú naozaj výnimočné miesta a niekde pevne verím, že to bude postupne rásť aj u nás. Jogová terapia chce postupnú zmenu paradigmy myslenia a vnímania. A tieto veci chcú u nás svoj čas.

Myslím, že slovo jogová terapia je veľa krát nevhodne používaná. Terapia je vždy o vhodnom a bezpečnom settingu a individuálnom procese človeka. Vždy je to o práci jeden na jedného. Osobne vnímam, že je boom v rôznych druhoch práce s telom, jogových cvičení a relaxácie. Je naozaj veľa jogových wellness pobytov, ktoré môžu mať terapeutické účinky, ale necítim ešte úplný boom v záujme o jogovú terapiu u nás. Treba vedieť rozlíšiť, čo je terapia a čo je skupinová sociálna aktivita s terapeutickými účinkami. Hranie futbalu môže mať tiež veľa terapeutických účinkov. Ale nenazveme to ešte futbalová terapia. Momentálne je zložitá doba, máme všade okolo veľa protichodných informácii. A myslím, že je skvelé, že sa veci hýbu. Ale potrebujeme tiež začať nazývať veci pravým menom.

Q: Bola joga ten podnet ktorý ťa posunul k holotropnému dýchaniu?

A: Joga bola jedna z mnohých podnetov, ktorý ma posunul k holotropnej praxi a transpersonálnej psychológii. Na začiatku som začal pracovať s vedomím pohybom, behom, dychom a hlbším uvoľnením. A postupne sa začali diať veci. Vízie, synchronicity, rôzne nové pocity. Neskôr samotné šamanské rituály, či intenzívne sny ma privádzali k zážitkom, ktoré ma priblížili k tomu, čo môžeme nájsť napríklad v tibetskej tantre. Ale tak isto k energiám, ktoré nájdeme v čínskej mytológii. Boli to rôzne zvláštne planetárne, ale aj mimoplanetárne zážitky, ktorým som vždy nie úplne rozumel. Ale niekde hlboko, hlboko vo vnútri  som im dôveroval a cítil ich hlbšiu hodnotu a skutočnosť. 

Veľmi ma ovplyvnilo intuitívne cestovanie. Cestovateľské zážitky z Číny a Japonska boli práve to, čo ma najviac popostrčilo k holotropnému dýchaniu a praxi. Postupne som zisťoval, že sme omnoho komplexnejšie bytosti, ako som si kedykoľvek predtým vedel vôbec predstaviť. Až trochu neskôr som pochopil to, čo ma chceli a chcú tieto princípy a energie učiť. Veľa dosadlo na svoje miesto práve vo výcviku Grof Transpersonal Training. Stretol som sa tam s rôznymi ľuďmi z celého sveta, s ktorými sme vzájomne zdieľali svoje cesty a našli veľa spoločného. A dodnes je to pre nás neustály živý proces. A ten sa snažím čo najviac stelesniť a previesť do môjho bežného života tu na Slovensku. 

Osobne si nemyslím, že niečo začíname v nejakom veku. Začíname už od narodenia. Len si to vôbec uvedomiť a všimnúť si čo nám život samotný hovorí. Pamätám si, že sme sa od mala dívali na hviezdy. S kamošmi sme pravidelne utekali cez prázdniny od starých rodičov z domu. Keď zaspali, vytratili sme sa z domu, stretli sa na záhrade a vyliezli na strechu. Ľahli si a sledovali padajúce hviezdy a počítali koľko ich tam ešte ostalo. Rozprávali sme sa o čase a priestore. Provokovali sme svoje vnímanie. Cez letné prázdniny v stane na záhrade sme sa strašili predstavou nekonečna času a priestoru. Hovorili si svoje opakujúce sa sny, keď sme mávali vysoké teploty. Myslím, že deti medzi sebou riešia veľa z toho, čo môžeme nazvať transpersonálne, či holotropné. Len na to postupne v robotickom systéme zabudnú, prispôsobia sa. Nemajú okolo sprievodcov. Dajú ruky za chrbát a poslušne načerpávajú “dohodnutú spoločenskú pravdu” o realite z tabule a starých kníh.

Jeden z mojich “holotropných stavov”, bol v rannom detstve. V období keď bola nejaká zvláštna móda urobiť zopár klikov, oprieť sa o stenu a druhý človek vám potom zatláčal ruku do hrudníka, niekde pod solar plexus. Bol som vtedy pokusný králik pre môjho o 5 rokov staršieho brata a kamoša suseda. Spravil som zopár klikov, oprel sa o stenu, zadržal dych a brácho mi zatlačil do miesta pod hrudníkom…a o chvíľu sa ocitol mimo tela a mal veľmi zaujímavý zážitok plný motýľov a krásnych vízií. Po chvíli som sa vrátil a prebral sa. Nad sebou som mal vydesené tváre mojich dvoch starších zodpovedných kamošov, ktorý si celkom odfúkli, keď videli, že som sa prebral predtým ako prídu rodičia z práce. Doteraz nechápeme odkiaľ prišla táto vlna “transcendentálnej techniky pre mladých pionierov a iskričky”, ale u nás na dedine malo s tým skúsenosti celkom veľa detí. A viem, že to bolo v celom Československu. Pred pár týždňami sme sa o tom bavili na workshope v Čechách. U nás v Rosine, odkiaľ pochádzam, z toho boli celkom problémy na škole, keď to niektorým z nás zistili. Nám našťastie nie. Možno to bola naša prirodzená človečia potreba skúmať, hľadať, experimentovať, ktorú máme od detstva. Niektorým z nás proste ostala.

Život prináša mnohé skúsenosti a zážitky. Od pádov z oblohy na padáku, blízke strety so smrťou, až po zmenené stavy vedomia pomocou rastlinných učiteľov. Tieto zážitky v človeku niečo otvoria. Neskôr v živote to boli procesy smrti a znovuzrodenia v Amazonii. K tomu všetkému silné sny a vízie, zdravotné symptómy a životné výzvy. Toto všetko ma postupne doviedlo k práci Stanislava Grofa a jeho ženy Christiny. Našiel som v tom zaujímavú mapu pre moje celoživotné zážitky. V jednom bode to bolo ako keď je človek sám v noci v lese a niekto ti dá zrazu baterku. S dôležitými témami, ktoré prináša Stanislav, a obrovskou dávkou ľudskosti, ktorú prináša Christina, som veľmi silno rezonoval hneď od začiatku.

Q: Venuješ sa klientom individuálne alebo máš stále aj skupinové hodiny?

A: Venujem sa aj individuálne, ale aj skupinovo.

Q: Realizuješ množstvo pobytov a workshopov, niekoľko denných a intenzívnych, pre koho sú prioritne určené?

A: Určené sú pre všetkých, ktorý sa chcú posunúť ďalej a viac sa spoznať. Sú určené pre ľudí, ktorí chcú ísť vo vlastnej evolúcii ďalej. Takže sú určené hlavne pre tých zvedavých, ktorí sa pýtajú a zaujíma ich život v jeho plnosti. 

Q: Kontinuálne sa venuješ štúdiu, ktoré súvisí s cestovaním, ktorá z krajín je tá naj pre teba?

A: Záleží čo sa skrýva pod tým slovom naj. Pre mňa je to Slovensko a Česko. Mám tu najhlbšie vzťahy. Potom všetky ostatné krásne miesta. Neviem úplne povedať, ktorá krajina je pre mňa top. Skôr môžem povedať to, čo bolo pre mňa top, čo som v tých krajinách zažil. S čím som sa tam spojil. Čo som si z nich domov priniesol. V každej krajine je to niečím zaujímavé. Prvé čo ma napadne je Peru a Japonsko. Ale veľmi dôležitý bol pre mňa aj Manchester. Záleží na tom o čom sa vlastne bavíme a ktoré naj hľadáme.

Q: Spontánny pohyb, movement, tomuto smeru sa tiež venuješ, je to z tvojho portfólia pre teba to naj?

A: Spontánny pohyb je názov, ktorému sa snažím vyhýbať. To si ľudia vysvetľujú všelijako. Venujem sa proste pohybu a jeho rôznym formám. Jeho vnímaniu, cíteniu, významu, ale aj čistému nasledovaniu bez hľadania zmyslu. Na mikro, či makro úrovni. Mám rád aj technické detaily a formy, a mám rád aj nasledovanie vlastnej fantázie v pohybe, či inej forme vedia tela do pohybu. Je ich viacero. Venujem sa obidvom princípom, aj forme, aj bezforemnosti. Osobne ma veľmi zaujíma pohyb ako taký. Verím, že my nerobíme pohyb, ale že niekde hlboko vo vnútri SME pohybom samotným. Toto môže byť však pre mnohých ľudí na začiatok veľa, tak sa to snažím čo najviac preložiť do jednoduchšieho a zrozumiteľného jazyka. Veľmi záleží v ktorom bode s človekom začíname. Stretávam sa s rôznymi ľuďmi, ktorí sú biznismeni, predavačky, inžinieri, umelci, matky, otcovia, ale aj s jogovými učiteľmi a psychoterapeutmi. Podľa toho prispôsobím svoju reč a prístup. Každý počuje na niečo iné.

Q. Absolvoval si pobyt v tme, návrat do prenatalneho stavu, pred narodením, bol to pre teba silný zážitok z ktorého čerpáš doteraz?

A: Neviem či bol pobyt v tme návrat do prenatalneho stavu. Asi aj. Ale aj omnoho viac. Bola to pre mňa 21 dňová meditačná cesta a tam sa otvorí všeličo možné aj nemožné. Nedá sa to dať úplne do slov. Určite doteraz čerpám z toho čo som tam zažil a naučil sa. 

Q: S pohybom je nerozlučne späté stravovanie. Riešiš svoj jedálniček smerom k vegetariánstvu a vegánstvu?

A: Osobne verím v úctu k zvieratám a potrebe o tom viac hovoriť a hľadať riešenia. Neverím však v akékoľvek izmy a škatuľky. Strava je pre mňa veľmi dynamický prvok. Určite však podporujem myšlienku menej ubližovania a veľmi podporujem myšlienky vegánstva. Ale neverím v dogmy a rigiditu. Aj Hitler sa neskôr stal vegetariánom a rád sa tak označoval. Ale neviem, či práve to z neho spravilo lepšieho človeka. Asi tak. 

Q: V poslednej dobe je populárny fasting, pôst, testoval si už dlhodobejší pôst na sebe?

A: Áno, skúšal. Verím, že naučiť sa viac pracovať s jedlom, hladom, emóciami za ním je pre nás všetkých veľmi dôležité. Záleží čo riešime a kde sa v živote nachádzame.

Q: Spiritualita je asi najdôležitejšia časť celkového komplexu pohybu, koľko pozornosti jej venuješ počas svojich hodín a pobytov?

A: Hmm, čo je to vlastne spiritualita? Toto je tá naozaj korenistá téma. Za tým má každý svoje obrazy a podľa toho sa o nej baví. Treba brať do úvahy vplyv kultúr počas tisícov rokov a projekcie týchto kultúr samotných na to, čo si teraz predstavíme pod slovom spiritualita. 

Pre mňa spiritualita je vidieť fakty života také aké naozaj sú. Naučiť sa neklamať sám seba, neignorovať dôležité veci, nebáť sa zhadzovať svoje masky a vedieť sa v realite flexibilne orientovať. A v neposlednom rade, spiritualita je pre mňa uzemnené vnímanie svojho tela v jeho plnosti. Určitá postupná inkarnácia duše do tela. Smrť a znovuzrodenie.  Znovu a znovu. A to je práca do konca života. Pre mňa je pre spiritualitu dôležitá prítomnosť, láskavosť a určitý druh percepcie, o ktorý sa musím neustále starať. Ako o záhradu. 

Pre mňa je to celé o očiach. Kto sa  vlastne díva na to , čo robím a na to, čo cítim. To robí celý rozdiel toho, čo a ako robím. Hovorí sa: “Rúbal som drevo pred osvietením, a rúbal som ho aj po tom.” V tej vete je všetko. Proste človek sa učí celý život rúbať drevo tak trochu inak. 

A to privadzam aj do hodín a workshopov. Základným kameňom je preto vnímanie. Spojenie so sebou samým. Potom láskavosť voči sebe. A tak potom láskavosť a sucit aj k druhým. Nemôžem sa spojiť s inými, ak nie som spojený so sebou. A takisto nemôžem byť  láskavý k ostatným, ak nie som láskavý aj k sebe. Toto je asi ten najväčší základ, čo vnímam ako spiritualita.

Pre mňa najobľúbenejšie workshopy robím na horách, kde sa spájame s prírodou. To je pre mňa to najspirituálnejšie. Len ju cítiť, naozaj počuť jej odkaz. Preto na kurzoch začíname vždy s prebúdzaním senzitivity a cítenia tela, ktoré slúži ako kotva pre udržanie sa v prítomnom okamžiku, ale aj určitou anténou pre vnímanie okolia. Druhý stupeň, pre odvážnejších, je to, že ideme spoločne do výzvy. Do spoločnej pohybovej interakcie a pohybových situácii. Preto, aby sme si všimli svoje emócie a zaužívané postoje. Zhodili kultúrne masky, spoločenské deštruktívne dohody, osobné rezistencie a strachy, ktoré nám proste už neslúžia. Všetko záleží s akou skupinou pracujem a čo je významom ich praxe. Jeden prístup je viac terapeutický, jemný a čo najviac bezpečný, kde hľadáme spoločne zdroje. A ten druhý je viac evolučný, kde ideme spolu tak trochu ďalej. Tento prístup prinášam viac na týždňových akciách, či v individuálnej práci. Ale každopádne je pre mňa vedomá fyzická interakcia pre spiritualitu dôležitá. Ak má byť spiritualita naozaj uzemnená a integrovaná do bežného života a našich vzťahov. Je veľmi evidentné, že celý vesmír a príroda sú o vzťahoch. A tak verím, že sa tomu nevyhlo ani to, čomu hovoríme spiritualita. 

Q: Čo z uvedeného tvorí tvoju dennú prax?

A: Tréning prítomnosti a práca s percepciou. Stelesňovanie sa. A na to mám svoju vlastnú prax, ktorá pre mňa funguje. Je to však dynamická, flexibilná a farebná prax. Je to veľa o tom zostať počas dňa vnímavý, aktívny a hravý. To je celé. Nevnímam prax ako niečo čo je od – do. Hodinu a pol denne. Je to celodenná záležitosť. Je to život samotný. Ak sme aktívny a dáme do praxe určitú beznámahovosť, vtedy máme naozaj veľa odpraxovaných hodín a množstvo vlastných skúseností. Urobiť to je tak jednoduché, a tak zložité zároveň. Poznáš to. Každý z nás si musí nájsť svoj vlastný spôsob, ktorý mu funguje.

Q: Bez internetovej prezentácie to dnes v podstate nejde, aspoň zo začiatku, ktorý kanál je tvoj najobľúbenejší?

A: Priznám sa, že nemám úplne obľúbené internetové kanály. Je to pre mňa stále len určitý prostriedok. Najobľúbenejší inter-netový kanál je osobné stretnutie. 

Q: Je komunikácia a prezentácia to nutné zlo alebo je to časť celku ktorá ťa tiež niečím teší?

A: Niekedy ma to moc neteší a nebaví. Áno, priznávam sa. Beriem to tak, že to proste treba. Ale zároveň viem, že je to môj stav vedomia. A tak si len potrebujem odpočinúť a niečo v sebe zmeniť. Potom to robím s radosťou. Vidím v tomto komunikačnom nástroji určite význam a hľadám aj ja nové kreatívne spôsoby ako tieto veci robiť. Je to súčasť hry, ktorú tu spolu hráme, že áno?

Close Menu