Pavol Záremský

Pavol Záremský

Crossfit na cestách.

Q: Aká je tvoja prvá spomienka na pohyb, ktorý máš spojený s dobrým pocitom, radosťou? 

A: Keď som prvýkrát dokázal utiecť otcovi 

A: Aký šport bol ten naj v detske a počas školských rokov?  

A: Najprv to bol určite futbal. V našom čase hviezdil Maradona , neskor Van Basten. S prvým príchodom videa to bolo karate :). Neskôr, keď sa so mnou pohrala príroda – basketbal

Q: Venoval si sa silovej príprave v posilňovni, ako a čím to začalo, čo bol ten 1 impulz?

A: Venoval. A impulzom boli dievčatá :). S pribúdajúcim vekom spôsob boja s nechcenými zmenami môjho tela. Už nechcelo páliť to, čo som mu dodával.  Nebola to však moja šálka čaju. Mám asi dobrú genetiku, pretože objem mi rástol utešene. Ale prestal som byť ohybný. A hlavne v našej dobe sa to robilo celkom nekontrolovane. I keď som sa snažil nájsť trénera , moja hlava si vždy urobila po svojom.

Q: Viem že sa venuješ crossfitu, je to aj na súťažnej úrovni? Trénerstvo ťa neláka? 

A: Crossfit ako taký, je podľa mňa celkovo hodne postavený na ” priateľskom ” súťažení . Takže som sa zúčastnil pár súťaží. I keď v mojom veku som sa dostal už do kategórie Masters.  Potom prišli dve zranenia, nedostatok času a odišla mi hlava. Takže som na chvíľu na šport zanevrel. Teraz sa však snažím dostať späť. S väčšou rozvahou a samozrejme sa obzerám už i po súťažiach. 

Trénerstvu sa nevenujem. Je to podľa mňa veľmi náročná a zodpovedná ” drina ”  Dookola vidím veľa trénerov, ale len pár TRÉNEROV. Ak túto prácu nerobíš dobre , nielenže môžeš svojmu zverencovi ublížiť fyzicky, ale môžeš mu vziať chuť na samotný šport. Ja sa stále snažím  naučiť sa počúvať svoje telo, preto si netrúfam iným hovoriť čo je správne. A mimochodom u nás v gyme mi hovoria TESLA. Čo znamená technicky slabý 🙂  

Q: V čom je pre teba crossfit najzaujímavejší, čím ťa oslovil, zaujal?

A: Čím ma oslovil crossfit ? Toho je strašne veľa. Neviem či by som na prvé miesto postavil jeho všestrannosť, alebo náročnosť. Nie. Na prvé miesto by som postavil komunitu. Crossfit je fenomén , ktorý som predtým nezažil pri žiadnom športe.  Mnohokrát si pamätám pocit, keď som vstúpil do posilňovne, alebo na ihrisko a pripadal som si cudzí. Toto som pri tomto športe nezažil. Pri crossfite pociťujem obrovskú radosť skupiny z výkonu každého jedného jej člena. Celý gym sa raduje z PR, zhybu či prvého DU každého jej člena. Len pri tomto športe som zažil, že sa súperi počas ostrej súťaže navzájom povzbudzujú. Prežívam skoro každý deň novú eufóriu z prekonania samého seba.  Tento šport nám dal novú ” športovú ” rodinu. V našom prípade REDS CREW TRAININGS z Kežmarku. Takmer na 90 % mladší kolektív nás prijal , posunul naše hranice a omladil nás.

Q: Zaujímalo by ma ako si sa dostal k pole dance? S tvojou telesnou stavbou to musela byť v celku zábava že?

A: Po tom, čo sa nám narodila dcérka Zaira, som dal načas zbohom športu, a veľmi vážne som sa venoval len práci a gastronómii :).  To sa neblaho odrazilo na mojej telesnej schránke . Ono to na mne nebolo veľmi vidieť pri mojej výške. Ale váha nad 115 kg už spôsobovala únavu a problém nezadýchať sa pri výstupe na druhé poschodie. Tak som sa pripojil k mojej lepšej polovičke a začali sme navštevovať posilňovňu. Neskôr sme trénera z posilňovne “uniesli “. Ten nám vytvoril individuálny plán. Venovali sme sa funkčným tréningom. Trénovali sme kdekoľvek, kde to šlo. Vonku, na schodoch, preliezkách , zabudnutých cvičiskách. Nakoniec sme sa ale pre problémy s harmonogramom a novému prírastku v rodine rozdelili.  Po narodení nášho druhého potomka Zorana si Enka (moja manželka) hľadala šport. A našla si pole dance. Spočiatku pre zaujímavosť. Neskôr, keď začala navštevovať tréningy intenzívne, tak mi doma chýbala. Šport ako taký, nás s polovičkou veľmi spája, spôsobuje nám to obrovskú radosť a zároveň motivuje a posúva vpred. Spoločné tréningy nám chýbali . Takže som sa rozhodol to skúsiť tiež, aby sme čas trávili spolu. A keď mi to nepôjde , veď čo, aspoň sa pozriem ako to babám ide 🙂

Budeme tam spolu. Budem tam prvý chlap, tak prečo nie. Lebo! Viete si predstaviť v tej dobe tak 107 kg teleso na tyči. Fakt to bola fuška. Dievčatá sa od začiatku o mňa veľmi starali a tak som sa musel snažiť. Je to veľmi náročný a bolestivý šport. A určite ho odporúčam. Ono sa na “tanec pri tyči” už nikdy nebudem pozerať rovnako. Je to tvrdá gymnastika, ktorá mi ale pomohla veľmi s flexibilitou a zvýšila mi prah bolesti. 

Q: Máš za sebou súťaže spartan race, kde všade si sa týchto pretekov zúčastnil a s akým výsledkom? 

A: K spartanu som dostal práve cez pole dance. Padlo to na jednom tréningu ako  možnosť spoločnej zábavy na víkend. Vyštartovať ako tím. Takže sme sa postavili na náš prvý beh v Tatranskej Lomnici asi v 2015. Nepripravení na to, čo nás čaká. A že nás to celkom zničilo… Vždy sme do každého športu išli s pocitom , že nie sme nejaký športoví začiatočníci, ale tu sa plne potvrdilo heslo  ” pochopíš až v cieli ” . Celý čas píšem v množnom čísle, pretože pre mňa je láska k športu spojená s mojou manželkou a všetky športy a závody sa snažíme realizovať spolu. Každopádne SPARTAN sa stal okamžite našou výzvou a do konca ďalšieho roka sme si vybehali 2xTrifectu. To znamená po dva behy zo ŠPRINT, SUPER a BEST preteku v jednom roku. Tréningy sme si skladali už sami. A keďže príprava bola časovo náročná, postupne sme opustili pole dance. Naše výsledky neboli nijak výnimočné, boli sme väčšinou v strede výsledkovej listiny, ale za rok som sa dostal na 93 kg a kondične som na tom nikdy nebol lepšie.  Tu už bolo nutné upraviť si stravu a viac poznať naše telá. Vytvorili sme si vlastný jedálniček, ktorý viac menej s obmenami dodržujeme a profitujeme z neho dodnes. Popritom sme začali i trošku otužovať , keďže súčasťou spartanu je beh v akýchkoľvek podmienkach a pár pretekov sme realizovali i v zime. Myslím že najhoršie bolo behať pri – 14 C. Keďže sa však postupne pritvrdzovalo pri prekážkach, hľadali sme riešenie silovej stránky. No a to nás priviedlo k nášmu finálnemu športu Crossfitu.

Q: Veľa a často cestuješ, hlavne do rusko hovoriacich krajín. Ako riešiš svoje denné pohybové minimum počas ciest?

A: Je to jednoduché . Naposledy sa na nás prišla pozrieť policajná hliadka  na vlakovej stanici v Kazachstane keď som tam cvičil 30 min EMOM : angličáky kombinované s drepmi. Prípadne si pamätám pánsku jazdu. Plavili sme  sa parníkom na Brnenskej priehrade a ja som mal program na zlepšenie úchopu, tak som visel kapitánovi pred oknom kajuty. Na to sa inak dajú pekne použiť i akékoľvek dvere. A behať sa dá kdekoľvek.   Ale nerobím to tak vždy. Na jednej veci som musel dlho pracovať . A úplne som to pochopil až po dvoch zraneniach. V mojom veku sa dopredu môžem posúvať , len keď dovolím telu, aby si oddýchlo. Už proste neregenerujem ako voľakedy.

Q: Zdieľaš svoje cestovateľské zážitky cez projekt @zajaceontheroad, ako si prišiel na túto myšlienku?

A: Ide o spoločný projekt celej rodinky. A keďže nás prezývajú Zajace cez moju prezývku ZAJO,  tak názov @Zajaceontheroad. Dôvod je jednoduchý. Rodina a priatelia chceli najprv vedieť, kde sme aktuálne a neskôr porozprávať ako bolo. Plus pár rád na svoje cesty. Tak sme s tým začali pre svoje najbližšie okolie. No a na cestách sme stretli veľa akože instagramových cestovateľov , ktorý sa prišli na miesto len odfotiť,  bez toho aby to miesto ochutnali, ovoňali, zažili. Potom okamžite odídu a odporúčajú ho ďalej, pretože to urobil pred nimi niekto slávnejší. My naproti tomu ochutnáme všetko čo, nás nezje a keď niečo odporúčame, pochválime, tak sme to prežili . Pretože pre nás je cestovanie splnenie si sna, túžby po poznaní a radosti zo spoznávania iných kultúr. Nie pre snahu o like. Preto tam príspevky nepribúdajú úplne pravidelne, ale o to reálnejšie. 

Q: Tvoja posledná cesta bola dlhodobejšia, zaujímalo by ma či plánovanie presiahlo samotnú dĺžku pobytu.

A: Áno bol to 5 týždňový trip po centrálnej Ázii , Sovietstanstrip a darovali sme si ho na naše okrúhle.  Ja som začal s plánovaním asi rok pred tripom. Počas roka sme sa k tomu vrátili asi 5 x a dva mesiace pred odjazdom sme sa tomu venovali intenzívnejšie. Nebolo to však extrémne náročné. Bývalé sovietské republiky sme už párkrát navštívili, takže sme vedeli čo približne očakávať.  Asi 50% presunov a ubytovaní sme riešili ad hoc. V podstate sme pri štarte mali len kostru .

Q: Energiu venuješ aj charite, konkrétne na Ukrajine, ako pokračuje, beží tento projekt?

A: Toto je náš najdlhší projekt , ktorý sa datuje niekde do roku 2006. Keď sme začali pomáhať jednému detskému ústavu/sirotincu  vo Vilšanoch na zakarpatskej Ukrajine. S cca 200 deťmi. Ako neprofesionáli sme nevedeli, ako pri pomoci postupovať, tak sme začali ťažkými prácami a pomohli sme s rekonštrukciou sociálnych zariadení , kotolne atď. Neskôr sme pomohli pri spolufinancovaní pobytov pri náročných chirurgických zákrokoch v USA, či zakúpení vozidla pre prevoz handicapovaných detí. Môžeme sa pochváliť, že pre 4 rokmi bol tento ústav vyhodnotený ako jeden z najlepších na Ukrajine. Peniaze sme získavali od kamarátov a známych a keďže sme chceli byť transparentní, tak sme časom založili nadáciu Dětem z Vilšan a neskôr OZ Deťom z Vilšan. Ide  o československý projekt pár kamarátov. Vedieme ho sami, ani cent z darov nejde na našu prevádzku. Všetky veci si robíme sami na kolene, ale takto nám to dáva zmysel. Každý rok si zadáme nové ciele, aby sme zlepšili kvalitu života týchto detí.

Občas dostávame otázku  prečo práve Ukrajina. Nejde o to kde. Nás sa situácia týchto detí dotkla pri jednej z našich ciest. A tak sme nad tým nerozmýšľali. Videli sme možnosť pomôcť a začali sme pomáhať. Pretože, ak sa každý bude zamýšľať nad dôvodom, nakoniec nepomôžeme nikomu.

Q: Aká cesta, cesty ťa čakajú najbližšie?

A: Tak máme tu rodinnu požiadavku na Irán. Určite sa s deťmi v budúcom roku chystáme do Gruzínska a odtiaľ pravdepodobne do Čečenska. Možno navštívime s rodinou crossfitovú súťaž Athens throwdown. No a keď mi podarí jeden plán tak v budúcom roku rozbehneme ADVENTURE WORKSHOP pre fotografov s profesionálnym fotografom . Ale uvidíme, na čo nám ostane čas a peniaze, máme veľa snov …

Close Menu