Tomáš Valkovský

Tomáš Valkovský

Od Metódy Wima Hofa, cez capoeiru až k joge smiechu.

Q: Aký je prvý pohyb, na ktorý si vedome pamätáš z detstva a z ktorého si mal zároveň radosť?

A: Vďaka rodičom sme každú chvíľu trávili von – v lese, na túre, ihrisku, či záhrade a od malička som mal možnosť učiť sa bicyklovať, lyžovať, či korčuľovať.  Najviac si z toho obdobia pamätám na obité kolená z bicykla a ako lozím po stromoch s nejakou cool ninja palicou. Inšpiráciu som mal niekde medzi Ninja korytnačkami a Batmanom. A aj keď zo začiatku základnej školy som chodil tri roky na flautu, podarilo sa mi prehovoriť našich, aby ma prihlásili na karate. Bolo to pestré a dodnes sa teším, že som mal možnosť spraviť si slušný základ do budúcna.

Q: Je návrat k detskej radosti to čo hľadáš vo všetkých svojich pohybových aktivitách ktorým sa venuješ?

A: Ja sa silne radujem z toho, čo robím teraz a možno o to viac, že si to vedome vyberám. Ak sa do niečoho pustím a som pre to nadšený, vie o tom celé moje okolie, pretože ten pocit by som chcel dopriať každému. Protestovať väčšinou začnem, ak sú okolo mňa vytvorené obmedzenia bez toho, aby som rozumel ich prínosu. Radosť je pre mňa sloboda, za ktorú je zodpovedný každý jeden z nás a rozhodnutie byť v živote šťastný je jedno z najdôležitejších, ktoré môžeme spraviť. Jedna z kníh, ku ktorým sa stále rád vrátim, je  Cesta pokojného bojovníka od Dana Millmana, kde napísal: “Blázon je šťastný, keď sa plnia jeho túžby. Bojovník je šťastný bez dôvodu. To je to, čo robí šťastie ultimátnou disciplínou. Šťastie nie je len niečo, čo cítiš – je to, kto si.” Chce to disciplínu stať sa niekým, kto je šťastný, bez ohľadu na to, čo sa deje v živote, ale je to cesta a pohyb je krásnym spôsobom, ako sa po nej vybrať.

Q: Ako si sa dostal k Metóde Wima Hofa?

A: Prvýkrát som o Wimovi  počul vďaka mladšiemu bratovi, ktorý ho objavil a rozprával mi o tom, ako je možné, že naše telo zvládne byť v zime bez oblečenia a že máme svoje zdravie a odolnosť  v rukách viacej, ako si myslíme. V prvej chvíli som tomu neprikladal veľkú pozornosť, ale zopár mesiacov na to, sa mi dostal Wim do pozornosti vďaka môjmu najobľúbenejšiemu podcastu – School of Greatness. Zaujalo ma to tak, že som si našiel návod k dýchacím cvičeniam a po prvých kolách som ostal ohromený,na ako dlho dokážem zadržať svoj dych. Studené sprchy boli už zopár mesiacov súčasťou mojej rutiny, pretože som hodne rán strávil v gymnastickej hale z ktorá bola len na skok od mojej práce. Bola to praktická možnosť, ako prísť do kancelárie zopár minút po docvičení a dať si na seba košeľu bez toho, aby sa zo mna ďalej lialo. Veci o ktorých rozprával Wim a čo som si vyskúšal mi začalo dávať zmysel. Následne som na narodeniny dostal knižku od Scota Carneyho a od priateľky možnosť ísť na kurz a na výpravu na Snežku, ktoré boli organizované v tom čase už zabehnutým inštruktorom – Martinom z Bratislavy. Tam som sa dostal do kontaktu s ľuďmi, ktorí  sa chystali podstúpiť inštruktorský kurz a aj keď na poslednú chvíľu, podarilo sa mi naň prihlásiť a vybrali ma do skupiny, ktorá ho absolvovala v nasledovnom roku. 

Q:  Bolo absolvovanie kurzu na základe ktorého môžeš viesť kurzy náročné?

A: Najnáročnejšie bolo pre mňa rozhodnúť sa, či sa na túto cestu podujať. Termín na prihlásenie  bol už na spadnutie, bolo potrebné pripraviť materiály podľa ktorých vyberali účastníkov a každý o kom som vedel, to už mal poslané. Zároveň podmienky boli nastavené tak, že človek musel byť presvedčený o tom, že sa chce vydať touto cestou a investovať do nej čas, prostriedky aj odhodlanie. Keď sa na to pozriem s odstupom času, určite by som to spravil znova. Výcvik bol zameraný na porozumenie teórie, prehĺbenie vlastnej praxe, boli sme pod drobnohľadom skúsených inštruktorov vedeli sme, že nás čakajú testy aj osobné hodnotenia. Postupne nás dostávali do situácií, kde sme sa učili viesť ľudí tak, aby mali z metódy čo najväčší benefit, ale zároveň boli v bezpečnom prostredí. Predsa len ide o intenzívnu prácu na fyzickej aj psychologickej úrovni, pri ktorej človek objavuje hranice toho, čo zvládne a spoločne pracujeme na tom, ako situáciu prijať a uvoľniť sa aj mimo svojej komfortnej zóny. To platí pre prácu s chladom aj s myšlienkami, ktorým sa počas dňa vyhýbame. Najviac z celého kurzu si však cením fantastickú komunitu ľudí z celého sveta, ktorých spája rovnaká myšlienka, navzájom sa inšpirujú a viem, že sa na nich môžem obrátiť.

Q: Je chlad tým najdôležitejším v celom systéme Metóde Wima Hofa, alebo je len prostriedkom?

A: Postupné vystavovanie sa chladu spoločne s dychovými cvičeniami a nastavením mysle tvoria tri základné piliere Wim Hofovej Metódy, ktoré sa navzájom dopĺňajú a smerujú nás k tomu, aby sme boli šťastní, silní a zdraví. Na otužovanie, či vystavovanie sa chladu sa môžme pozrieť, ako na workout pre náš cievny systém. V chlade sa cievy stiahnu, v teple sa roztiahnu, takže zostávajú pružné a poriadne prekrvujú celé telo, čo znamená, že živiny sa ľahšie sa dostanú kam majú a pracujeme na prevencii ochorení spojených s tlakom, či srdcom . Zároveň dochádza k sťahovaniu zápalov, zvýšeniu metabolickej aktivity  a vyplavovaniu endorfínov, čo nám pomáha urýchliť regeneráciu.  Preto je ľadový kúpeľ bežnou praxou u vrcholových športovcov, čo môžme vidieť napr. na Tour de France. Prvotný šok z chladu dokážeme dostať pod kontrolu práve hlbokým dýchaním, prijatím chladu a to je intenzívna časť pre tréning mysle. Pretože dostať vedome pod kontrolu reakciu svojho tela, vo chvíli, kedy primárne inštinkty kričia “zachráň sa, uteč” je mechanizmus, ktorý sa vieme naučiť a využiť aj v bežných situáciách, ktoré nám život prinesie. Z tohto pohľadu je chlad a dýchanie prostriedkom na tréning a naša myseľ, je stredobodom pozornosti. Tieto prepojenia boli popísané aj v štúdii Brain over body, ktorú v roku 2018 robila Wayne State University v Michigane

 Q: Aká bola tvoja cesta ku Capoeire?

A: Začalo to v období, kedy som nastúpil na strednú školu. Štandardná hodina telesnej vyzerala tak, že nám dali loptu a striedal sa futbal s basketbalom, čo ma veľmi nemotivovalo a všeobecne ma brali za pohybové “drevo”. Počas prvých dvoch týždňov som však našiel letáčik s náborom na capoeiru a zlákal som dvoch spolužiakov. To bolo v čase pred Youtube-om, takže predstavu o čom by to malo byť, sme mali len veľmi zľahka. Keď sme sa prišli pozrieť na prvý tréning, ostali sme v nemom úžase, čo sa to vlastne deje a hudobná časť to len podporila. Dnes mám za sebou šestnásť rokov pri tomto umení a mám pocit, že ma to baví stále viac a viac. Väčšina mojich zážitkov z obdobia dospievania, bola napojená práve na tréningy capoeiry. Či už to bola fantastická partia ľudí, s ktorými som v kontakte dodnes, cez prvé cesty na zahraničné workshopy, ktoré podnietili chuť naučiť sa aktívne cudzie jazyky a byť súčasťou väčšieho sveta. Spoznával som novú kultúru, budoval návyk na pohyb a dodnes je pre mňa úplne normálnou súčasťou života, že sa okrem povinností venujem niečomu, čo mi robí radosť, a pomáha rozvíjať sa mne aj komunite okolo.

Q: Vedieš tréningy a kurzy v rámci Slovenska?

A: Posledné roky sú mojou základňou Košice, kde sa starám o pravidelné tréningy capoeiry pre deti aj dospelých . Popri tom, ako pracujem v IT, som hľadal spôsob, ako dostať capoeiru k širšiemu publiku, ako zaujať ľudí, ktorí sedia celý deň zavretý v kancelárii za počítačom. V tom ma inšpirovali aktivity, ktoré zastrešuje Ido Portal, či GMB fitness. Upravil som kocept svojích tréningov tak, aby som naďalej používal znalosti z capoeiry a kombinujem ich s myšlienkami pohybových cvičení. Teda ako sa starať o svoje telo, aby bolo dostatočne silné, aby sme mali v poriadku chrbát, a kolená, aby sme sa v ňom cítili pohodlne a aby sme vyvážili všetko to sedenie v práci, aute, alebo doma na gauči. Lebo je pravdou, že naše telo je fantastické v prispôsobení sa tomu, čo robíme. Ak celý deň sedíme, bude vedieť sedieť, ak ho budeme učiť hýbať sa, dovolí nám hýbať sa.  Kurzy Wim Hofovej metódy plánujem priebežne, aktuálne mám pred sebou zopár jednodňových a pracujem na tom, aby som mohol priniesť aj niekoľkodňové zimné výpravy, pri ktorých si užijeme krásu prírody, ktorú nám naša krajina ponúka. Workshopy jogy smiechu organizujem taktiež príležitostne, ako mám chuť a keď sa naskytne príležitosť.

Q: Joga smiechu mi príde ako logické vyústenie všetkých vyššie uvedených aktivít týkajúcich sa pohybu, alebo je to inak?

A: Joga smiechu je nádherný a zároveň jednoduchý koncept, pri  ktorom sa vďaka rôznym interkativnývnym cvičeniam uvoľníme, dobre predýchame a napumpujeme endorfínmi. Začína pri myšlienke, že náš mozog nerozlišuje, či sa smejeme, lebo na to máme podnet, alebo len tak a po chvílke začne vylučovať hormóny, vďaka ktorým sa uvoľníme, znížime hladinu stresu a cítime sa príjemne. Pre mňa je to spôsob, ako mať v rukách užitočný nástroj a vo chvíli, kedy sa stane život ťažším, mať možnosť rozhodnúť sa ako zareagujeme, či ako sa chceme cítiť. Ako keď sa plavíme na rafte po rieke, je veľká šanca, že sa dostaneme až na koniec kaňonu, no s veslom v ruke to bude príjemnejšie a získame možnosť vyhnúť sa tomu, aby nás to otrieskalo o každú skalu po ceste. Verím, že všetky emócie sú dôležité, treba si poplakať, smútok a hnev majú tiež svoje miesto, ale joga smiechu je pre mňa spôsob, ako sa posunúť ďalej, ako tieto stavy vymeniť za pocit šťastia.

Q: Ktorá z aktivít je pre teba tá najobľúbenejšia?

A: Bez pohybových tréningov si neviem predstaviť, ako by som fungoval v ostatných sférach svojho života, je to pre mňa čistá radosť a od začiatku mi pomáhali nájsť dostatok sily zvládnuť bežný život. V aktuálnom období to však bude práca s chladom, privstať si ráno a ísť si zaplávať do chladného jazera je veľmi mocným zážitkom, ktorý chce hodne odhodlania, no ten pocit stojí zato.

Q: Time management musí byť predpokladám tvojou silnou stránkou popri rozsahu aktivít ktorým sa venuješ. Plánuješ si s predstihom veci dopredu alebo je v tom aj veľký kus improvizácie?

A: Osobnostne mi je bližšia improvizácia, no vďaka plánovaniu dokážem slušným spôsobom zladiť aktivity, ktorým sa chcem venovať, pracovné povinnosti aj osobný život. Sú chvíle, kedy mám pocit, že som na hrane s možnosťami a niektorá z oblastí by si vyžadovala viacej priestoru, no stále sa snažím vrátiť k balansu. Prvoradé je pre mňa, aby všetky aktivity o ktoré sa starám fungovali, boli zabezpečené na čas a to sa k spokojnosti darí.  Výzvou v mojom rozvrhu sú kreatívne aktivity, o ktorých viem, že sú užitočné, no vyžadujú si zvláštny priestor, kedy si potrebujem sadnúť, vypnúť všetko ostatné a venovať sa len tvoreniu. Veľkou výhodou v takomto prípade je mať okolo seba ľudí, ktorí tomu rozumejú a motivujú , napr. Lukáš a jeho projekt nimble.help, vďaka ktorému sa môžem prezentovať parádnou stránkou . Zároveň viem, že nech si akokoľvek dobre veci naplánujeme, život nám do toho primieša niečo, čo si dokáže vypýtať prioritu aj pozornosť. Naruší to naše plány a nám ostane len možnosť prijať to tak, ako to je, poriadne zaimprovizovať, a nájsť dostatok síl vyriešiť novú situáciu.

Q: Čo tvorí tvoj pravidelný tréning vďaka ktorému sa udržiavaš v kondícii?

A: Je to viacero aktivít, ktoré sa v priebehu roka menia, ale na úvod skúsme taký štandardný pracovný deň. Ráno začínam dýchacími cvičeniami a studenou sprchou, alebo ak stíham, tak v chladnejšej časti roka chodím plávať na jazero a počas leta prevetrať bicykel. Dvakrát do týždňa mám popoludní tréningy capoeiry, obednú pauzu častokrát trávim na workoutovom ihrisku a v poslednom období mi učarovali gymnastické kruhy a intenzívnejší strečing. Počas toho, ako som v kancelárii sa snažím zapojiť mikropauzy na rýchlu posilňovaciu sériu, alebo natiahnutie, ktorá sa dá spraviť na malom priestore do jednej minúty. Cez víkendy sa mi k tomu darí pripojiť spoznávanie miestnych trailov, turistiku, bežkovanie, či acroyogu. V tomto roku sa mi veľmi zapáčili OCR preteky (prekážkové preteky v teréne), na ktoré som úspešne nahovoril aj svoju priateľku a  pred nimi si pridávam párkrát do týždňa beh po kopcoch.  

Q: Akú veľkú rolu hrá stravovania a pitný režim? Vyhýbaš sa niektorým potravinám a nápojom alebo razíš skôr zlatú strednú cestu?

A: Viem, že je pre mňa veľmi ľahké pustiť sa do všetkého, čo predomňa položia a nemám jedlo, ktoré by som odmietal, pretože mi nechutí. No postupne sa pre mňa prístup k strave stal dôležitou súčasťou starostlivosti o to, aby som sa mal v živote spokojne.  Vyskúšal som si viacero prístupov k stravovaniu a z dlhodobého hľadiska mi najviac sedí čiastočné hladovanie, je pre mňa prirodzené nejesť z rána. Zameriavam sa na to, aby som mal v jedálničku čo najmenej spracovaných výrobkov a čo najviac potravín o ktorých viem, čo sú zač. Snažím sa o zlatú strednú cestu, resp. podľa paretovho pravidla 80 – 20, väčšiu časť úsilia venujem disciplíne a potom som v poriadku s chvíľami, kedy si dovolím vybočiť a doprajem si jesť to, čo sa mi ponúka. Začiatkom jesene som sa podujal na 30 dňovú výzvu, počas ktorej som si striktne nastavil aktivity od spánku, cez stravu až po cvičenie s cieľom naštartovať sa a vybrať si, čo mi z toho sedí. Najjednoduchšie bolo úplne vypustiť alkohol, na to v spoločenských situáciách krásne fungovala formulka „som tu autom“ , ale vysvetliť babke, že si nedám to, čo pre mňa s láskou pripravila, bola hranica za ktorú som sa nepúšťal. 

Q: Plánuješ do budúcnosti aj ďalšie aktivity, alebo kombinácie už spomenutých?

A: Aktuálne by som sa chcel venovať rozvíjaniu  aktivít, ktoré už mám na stole, no v januári sa chystám na zimný Spartan race v Banskej Bystrici a v marci na kurz prvej pomoci zastrešený Horskou službou.  V rámci WHM bude pre mňa veľkým krokom, keď začnem s viacdňovými pobytmi a mojim dlhodobým snom je vytvoriť vlastný priestor k pohybovým tréningom. V tomto období  sa mi podarilo zapojiť aj do viacerých vzdelávacích programov pre školy a firmy, z čoho sa teším, pretože vidím, že ľudia majú záujem na sebe pracovať. Aktuálne aktivity, ktoré chystám pre verejnosť  sa dajú nájsť na stránke lobi.zone, prípadne na FB ako „LobiZone – Wim Hof Method & Capoeira Movement & Laughter Yoga“  a veľmi sa teším na každého, kto sa odhodlá pridať na kúsok cesty. 

Close Menu